Červená čiapočka

Autor: Andrea Mlynárová | 12.2.2014 o 13:45 | (upravené 12.2.2014 o 13:53) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  171x

 

Umyť. Šup- šup handričkou. Opláchnuť. Utrieť. Umyť. Šup- šup handričkou. Opláchnuť. Utrieť. Až potom odložiť na policu k ostatným pivným krígľom. Ošarpaným logom dopredu a uškom doprava. Každý odložený pollitrák si prešiel týmto presne stanoveným postupom. Akoby to malo niečomu pomôcť! Špina a genetické stopy v pohároch boli aj tak úplne zažraté. Rovnako ako v celom zariadení podniku. Špinavý podnik. Že podnik! Urážka všetkých podnikov.

Nenávidí ho. Nenávidí tie poháre. Nenávidí ústa, ktoré z nich pijú. Nenávidí vlastníkov tých páchnucich špinavých úst! Pociťuje obrovský odpor k tejto pseudočašníckej práci. Čašníci obsluhujú v reštauráciách, kaviarňach, puboch, baštách, cukrárňach, baroch a nejakí sa isto nájdu aj v krčmách. Žiadnu z týchto  hodností by však tento pajzel neobdržal ani za 150 rokov. Asi toľko možno hádať prevádzkarovi tejto knajpy. A to tiež až po dvojitom poldecku, aby sa optika prispôsobila. Aspoň Ona to tak zvykne hovoriť, keď ju nemôže počuť. A vtedy, keď by počul, tak si aspoň myslí...

Starec Plesnivý! Pekelne Jej znepríjemňuje život. Jej čo tam za také mizerné prachy otročí. Mal by Jej ruky nohy bozkávať, že tam vôbec pracuje! Pravda, nie žeby si nechala. Namiesto toho Ju len buzeruje. S pohármi na chladenú čapovanú pančovanú dvanástku musí byť poriadok a do police sa ukladajú pre-cíz-ne. Asi je to nejaká úchylka alebo čo. Neraz jej stál tesne za chrbtom, dobre že sa svojim mľandravým upoteným teliskom o Ňu neobtieral, len aby videl či dodržiava postup pekne chronologicky, úkon za úkonom. Potrpí si, Starec Plesnivý.

 

Ale Ona tu nebude večne, ó to teda nie! Len čo si zarobí koľko treba vypadne z tejto diery, chvíľu pocestuje Káj-táj,  potom sa usadí Tam a pôjde na Tamojšiu Univerzitu. Tam je miesto pre Ňu, Tam to ďaleko dotiahne.

„Tá to ďaleko dotiahne, pôjde Tam a bude študovať Univerzitu!" pochvaľovali si Ju rodičia pred susedmi, susedmi susedov, rodinou, rodinou susedov, známymi aj neznámymi.

K Svojim sviatkom vždy dostala čosi, čo súviselo s Jej budúcnosťou Tam. Pohľadnice, plagáty, snežiace gule, sošky- pracholapky, tričká s nápisom „I ♥ Tam". S každým darčekom sa naučila Tam a Tamojšie štúdium milovať, túžila po Tam...

Túžila po Tam tak intenzívne, ako Nejaký túžil po Nej. Ale to už bolo dávno. Najprv si aj Ona užívala chvíle keď Ju vozil na motorke po dedine, keď popíjali kofolu z jedného pohára, keď sa Jej pod stolom s červeňou v tvári nesmelo dotýkal roztrasenou  rukou na stehnách, keď sa po sebe v stodole nahí len tak prevaľovali a od nervozity zabudli aj na tie čisto teoretické znalosti kopulačných pohybov, ktoré odpozorovali z filmov pre dospelých.

Až neskôr pochopila, že tá jeho babeta by ani ďalej ako na koniec dediny nezašla, a na spoločné cestovanie Káj- Táj môže zabudnúť. Zistila, že spoločná kofola, nie je prejav romantiky, ale odraz Nejakého peňaženky. Na ruku na stehnách spomínala ako na prejav nadržanosti vybičovanej pubertou a doma vypáleným alkoholom. Zopár večerov v stodole mala v mysli uložených ako chabý pokus vyučeného murára o kvalitnú prvú súlož. Ale to už bolo dávno! Teraz už je veľká a vie presne čo chce. Vlastne to vedia všetci. Niektorí to vedeli dokonca skôr ako Ona...

Chce ísť Tam, a to veľmi.

A keď Tam už bude, to bude úplne o inom! Ona bude študentka, vysokoškoláčka v zahraničí. Po prednáškach bude posedávať v štýlovej kaviarničke nad miestnym horúcim kofeínovým mokom, a keď si opatrne z pariaceho sa nápoja usrkne, nadýchaná pena sa jej usadí medzi nosom a hornou perou. Presne tak, ako sa má riadna pena správať podľa filmových scenárov a dievčenských románov. Celkom určite sa nájde niekto spomedzi smejúcich sa spolužiakov pri okrúhlom stolíku, kto jej napenený fúz utrie do vreckovky. Už viac nebude sama... Bude v partii študentov lamentovať nad učivom a chýbajúcimi skriptami. Bude spolu s kolegami z Univerzity viesť nekonečné intelektuálne rozhovory o smerovaní sveta doplnené o dôrazné gestá na zvýraznenie vlastného postoja. Bude používať cudzie slová v dlhých súvetiach, a ľudia pri vedľajších stoloch si budú ich študentský kútik obdivne prezerať.

A ak by aj sedela pri Tamojšej káve sama, nevadí. Rozloží si na stôl notebook alebo otvorí hrubú knihu s nejasným názvom. Všetci hneď spoznajú, že je vysokoškoláčka, a ľudia pri vedľajších stoloch si budú Jej študentský kútik obdivne prezerať... Zaslúžila by si trochu pozornosti za to všetko čo musela podstúpiť aby sa Tam dostala. Trochu obdivu za všetok ten čas, čo ju otravovali niktoši v tomto špinavom pajzli.

Umyť. Šup- šup handričkou. Opláchnuť. Utrieť .Umyť. Šup- šup handričkou. Opláchnuť. Utrieť. Rituál Jej už bol dobre známy. Zamračila sa na pivné krígle, ktoré sa jej kopili v umývadle. Chýbala slabá hodina do obeda, a ak by sa nepustila do umývania, nemala by do čoho načapovať ďalšiemu notorickému zákazníkovi. Keby bola nedeľa, iste, nech sa páči. Vedela, že hneď po omši môže čakať nápor veriacich,  ktorí sem prídu zapiť Ježišovo zdravie. Tí skalnejší pánbožkári si pripijú na celú Svätú Trojicu. Potom sú tu fanatici, čo zdvíhajú poháre na zdravie všetkým apoštolom. Po dvanástom sú spití pod obraz boží, tu už nepomôže ani svätená voda. Ešte jeden pohárik a bolo by s nimi Amen! Aká irónia!

Nedeľa bola, ale dva dni dozadu. Dnes je utorok, pracovný deň. Ľudia vtedy normálne chodia do práce. Ráno, po rýchlych nevýživných raňajkách si letmo umyjú zuby a odchádzajú z domu vrieskajúc na zdržiavajúce deti. Večer sa ponáhľajú domov, aby spolu s rodinou zasadli k večeri vymiešanej z polotovarov. Medzi sústami nakričia na svoje ratolesti pre prípad, že by to ráno nestihli, a pri tom im z úst rytmicky prskajú kvapky polievky, ktorá sa ešte  pred piatimi minútami prášila zo sáčku. Stereotyp zapijú až cez víkend alebo keď uložia deti spať. Ale to sú normálni slušní ľudia, nie lenivá čvarga, čo sa tu denno-denne, ranno-ranne zbieha na pijatiku.

Tak napríklad taký Kat. Starý štamgast. Koľko tu prepil, zarobiť nevedel nikde. Naučený bol už odmala. Keď pomáhal otcovi prvý raz stínať kohúta, dostal hneď dva poháriky. Prvý dostal na odvahu, aby kohúta zoťal jednou ranou a ruky sa mu netriasli. Druhý, aby sa netriasol celý. Po dvore behalo operené telo a hlava s veľkým hrebienkom a otvoreným zobákom naňho žmurkala v smrteľnom kŕči zo zakrvavenej zeme.

Žmurk- žmurk, zvádzala ho kohútia hlava v snoch. Žmurk- žmurk, flirtovala noc čo noc. Až kým zo seba Kat nočné mory nevypláchol potokmi etylalkoholu. Triasť sa prestal, piť už nie. Tým boli všetky predpoklady na dedinského kata splnené. Otec mohol ísť na dôchodok spokojný. Mal ho kto zastať, mal zaňho kto stínať, šklbať, párať, rezať a kuchať domácu zver. A mal zaňho kto vypiť domácu pálenku. Jednoduchá práca, Kat zabije sviňu domácu a za to pán domáci naleje z domácej slivky. A keď je pán domáci riadna sviňa a nenaleje alebo naleje málo, zastaví sa Kat tu, v tejto putike. Kde ho Ona musí obsluhovať.  A robí to  každý deň, lebo ľudia sú svine lakomé a šetria na ňom lacnými liehovinami. Tu sa lieči z pracovných úrazov. Keď mu pri zabíjačke neulejú ani za štamperlík, to ho vie v jeho práci najviac uraziť. A tak sa sem chodí liečiť takmer každý deň, inokedy zas len tak normálne zájde na pohárik.

Pracovnú morálku mu však prednedávnom narušil Doktor a steatóza pečene. Kat vedel čo je pečeň. Vedel ako ju vybrať z brušnej dutiny, a vedel, že najlepšie chutí s chlebom, restovaná len tak na cibuľke. Ale čo je steatóza, netušil. Až po výzve Doktora, aby sa „neondel", sa dozvedel, „kýho frasa to má na tej pečienke".

Stukovatenie pečene. Tomu Kat už síce rozumel, ale sa mu to nepozdávalo. Čo je on, nejaká vyžratá hus?!! Dobre on vedel čo to je, veď to robil celý život. Chytil hus pod pazuchu, a štopal koľko sa vošlo. Nadžgával jej zobák do plna, až kým jej pečeň nezbobtnala tukom. Potom ju zabil a predal do drahej reštaurácie, aby si mohol hosť- gurmánik objednať z menu delikátnu steatózu pečene pod francúzskym názvom Foie gras. Bon apéttit!

Celé sa mu to akosi nezdalo. Doktor mu povedal, že to má z požívania alkoholu, ale on svojim husiam predsa žiaden nenalieval. Trpezlivý Doktor teda netrpezlivo vysvetľoval ďalej. Je si istý, je to z pijatiky a od husí to chytiť nemohol.

Tak chrípka sa dá chytiť od vtákov a steatóza nie?! - Kat bojoval statočne, tušil čo príde. Na jeho prekvapenie zostala diagnóza rovnaká aj po sľúbenom proviante z najbližšej zabíjačky. Inak ľahko úplatný lekár však zostal nekompromisný, už ani pohárik! Odvtedy Kat pije z fľaše.

Piť neprestane, to vie dobre. Pije dlho a veľa, cíti že by to s ním seklo hneď s prvým vytriezvením. Z kuchynskej špajze vzal prázdnu fľašu, v ktorej kedysi býval sirup s príchuťou mandarínky odložený pre návštevy. Nosí ju vo vnútornom vrecku maskáčovej bundy, v ktorej chodí do roboty. Veď čo  keby náhodou  niekto ponúkol? Dal predsa svoje slovo, ktoré mieni dodržať.  Odvtedy má svoju fľašku stále so sebou a upíja sa k jasnému koncu s vedomím, že je chlap.

Úbohosť! Ospravedlňovať si takto svoje neustále chľastanie. Aké nízke a trápne. Príliš sa Jej protiví na to, aby jej ho prišlo ľúto. No musí priznať, že Jej o čosi uľahčuje prácu. Stačí mu lievikom preliať do fľašky. Nemusí špiniť ďalší krígeľ a nemusí ho umyť. Šup- šup handričkou. Opláchnuť. Utrieť. Umyť. Šup- šup handričkou. Opláchnuť. Utrieť. Až potom odložiť na policu k ostatným pivným krígľom. Ošarpaným logom dopredu a uškom doprava.

Keď pije Kat, tak nemusí. Aspoň o jeden pohár a jeden zbytočný umývací proces menej!

O pár hodín a niekoľko desiatok objednávok neskôr sa otvorili dvere. Vedela to, už ju čakala. Niežeby sa Karkulky nevedela dočkať, len vedela, že príde. Každý utorok o pol šiestej príde korpulentná päťdesiatnička s červeným háčkovaným baretom. Hojdavým krokom ťarchavého tučniaka sa odkyvká na svoje stále miesto vedľa výčapu k improvizovanému baru.

Presne pozná jej objednávku, a ak by ju chcela pohostinne privítať, už by na Karkulku čakal čerešňový likér naliaty po samý okraj pohára na whisky. Pohár sa však lahodnej, vlastne ani nelahodnej whisky nikdy nedočkal, nalievali ho len likérmi rôznych príchutí.

Ona ju však vôbec nechce privítať. Nechce ju ani obsluhovať, ale za to je platená. Za vítanie kohokoľvek nie. Keby to malo vplyv na trinkgeld, tak sa možno premôže. Zahrala by úsmevy, ochotu, úslužnosť a o to skôr by bola Tam. Ale to na týchto ožranov bezzubých neplatí, tak na čo sa premáhať?

Premohla sa teda aspoň natoľko, aby Karkulku po chvíli zbytočného čakania obslúžila. Koľko ubudlo z fľaše s nápisom Wiśnia, toľko natieklo do pohára a postupne pretieklo hrdlom patriacemu hlave, na ktorej trónila červená čiapka. Baretku nosila bez ohľadu na ročné obdobia,  rovnako ako modrinu pod okom. Zatiaľ čo čiapka svoje pôsobisko nemenila a zostávala sedieť poslušne na hlave, modrina sa neverne premiestňovala po celom tele, podľa toho kam dopadla ruka patriaca jej zákonitému manželovi.

Všetci vedeli, že ju mláti. V lete si monokle zakrýva slnečnými okuliarmi s tmavými sklami, ktoré si kúpila po prvej bitke. Pred tridsiatimi štyrmi rokmi.  V zime sa snaží ostatných presvedčiť o svojom harmonickom manželstve zle rozotreným dermakolom naneseným cez modré fľaky. Ten si tiež kúpila po prvej bitke. A odvtedy ďalší tucet rovnakých túb krycieho krému.

Všetci vedeli, že ju mláti. A tak jej treba! Celý život sa nechá otĺkať! Tomu Ona vôbec nerozumie, Ona by už dávno bola preč, sama a šťastne rozvedená.

Nikto by ju nemal ľutovať, sama si vybrala! Na deti sa už pätnásť rokov vyhovárať nemôže. Už odrástli a doma nebývajú. Aj tak nechápe tie ženy, čo to vraj robia pre deti. Neoberú predsa dieťa o otca?! Čo by to boli za krkavčie matere? Vychovávať deti bez mužského vzoru! Bez pevnej ruky, ktorá sa v ideálnom prípade vybúri len na mamičke?!

Ona Karkulku neľutuje a nechápe. Odísť od muža nechce, tak nech ho aspoň neprovokuje svojim utorkovým likérovým posedením. Každý deň je doma o piatej, aby sa postarala o muža, alebo aspoň preto, aby ho ubezpečila, že je tu preňho a nežije si svoj život. Nikdy nemešká. Len v utorok. V utorok chodí neskoro, vonia po griotke a vyzerá šťastne.

Aj je šťastná, ten jeden deň v týždni je naozaj šťastná. Popíja svoj likér a náladu jej nemôže pokaziť ani odutá mladá čašníčka, ani bitka, ktorá na ňu čaká doma. Jeden utorkový čerešňový večer jej stojí za celý týždeň skrývania sa za okuliarmi a hrubou vrstvou dermakolu. Vie, že dostane, no je jej to jedno. Protestuje proti bitke, tyranskému manželovi, svojej neschopnosti odísť. Je to jej tichý protest proti celému jej svetu.  Popíja svoj likér s vedomím, že je slobodná.

Je to len stará nepoučiteľná chudera s červenou čiapkou, ktorá chodí zapíjať svoj smútok a bolesť do hnusnej putiky, medzi notorických ožranov, aby zas dostala!

Už len poumývať poháre, vyhodiť poslednú spitú zberbu a zavrieť to tu. Ešte to tu vydrží, zatne zuby a vydrží. A potom pôjde Tam, kde Ona bude niekto a kde si ju budú seberovní vážiť. Nie, ako títo primitívi, čo tu musí Ona okolo nich skákať.

Posledný pohár a na dnes má hotovo. Umyť. Šup- šup handričkou. Opláchnuť. Utrieť. Umyť. Šup- šup handričkou. Opláchnuť. Utrieť. Až potom odložiť na policu k ostatným pivným krígľom. Rituál nedokončila ako vždy, ako si to on Starec Plesnivý vyžaduje. Pocítila vzrušenie... Ošarpaným logom dozadu a uškom doľava. Dlho sa tak dobre necítila! Bol to Jej tichý protest proti celému Jej svetu.

Posledný pohár uložila presne naopak s vedomím, že tu nezostane pracovať navždy.

Bola už na odchode, z presklenej časti baru sa na Ňu zrkadlil vlastný odraz. Úsmev na tvári vystriedalo zdesenie.

Bola tam. Na hlave Jej sedela červená háčkovaná čiapka.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?